Rodine stretnutie Majtanovcov, Jun 2007

Na úpätí Slovenských Beskýd a Javorníkov rozprestiera sa prekrásna dolina lemovaná ihličnatými a listnatými lesmi, od Jakubovského vrchu, od vrchu Kýčera až po Turzovku, predtým osada pri Veľkej Divine a neskoršie pomenovaná Dlhá nad Kysucou.

Tu sa narodili naši predkovia, starý otec Štefan a naš otec Juraj Majtan. Starý otec bol už na tú dobu podnikavý človek, skupoval okolité role, lesy a polia, ktoré na tú dobu obrábal odlišným spôsobom, ako ostatní sedliaci. Postavil murovaný kamenný dom na vrchu u Papučov, z ktorého bol nádherný výhľad na všetky strany. V dome mal zriadenú krčmu a obchod. Mal 4 deti, z ktorých Juraj bol našim otcom.

Otec sa oženil s našou matkou Rozáliou, ktorá pochádzala z lepšieho rodu Mešťanovcov, ktorý mal už vtedy patričné výsady od grófa Čákyho. Otec so starým otcom vybudovali daľší veľký dom, už v spádovej časti pri ceste a rieke Dlhovanka a pri Troch Krížoch. Tri Kríže, akoby predurčovali aj zložitý a ťažký život okolitého obyvateľstva i našej rodiny. Rodičom sa narodilo 10 detí, z ktorých 2. v rannom veku zomreli. Otec aj s matkou boli usilovní a podnikaví, pokračovali v úsilí svojich predkov. Nakoľko novovybudovaný poschodový dom bol priestranný, rodičia sa ho snažili v plnom rozsahu využiť a zriadili v ňom pohostinstvo-krčmu, obchod-kramárstvo a časť priestorov dali do prenájmu školstvu. Okrem týchto činností vo veľkom rozsahu sa zaoberali poľnohospodárstvom a chovom dobytka. Rodičia zakúpili ďalšie lesy, role, polia, takže boli považovaní za najzámožnejšiu rodinu v osade. Polia a role boli neúrodné, rozprestierajúc sa na kopcoch, úbočiach a zlých terénoch, práca tu bola veľmi obtiažna. Role obrábali koňmi a ručne. Hoci rodičia zamestnávali aj sluhov,na sezónne práce si prenajímali dalších ľudí, a to kopačky, hrabačky sena a pod .Aj my deti sme museli ťažko pracovať, pomáhať pri obrábaní pôdy, pri zvážaní sena, obilia, zemiakov. Pracovali sme v krčme a vypomáhali sme aj v obchode. Otec bol veľmi humanny človek, pomáhal chudobným ľuďom, mnohokrát bol donútený dávať tovar na úver, čo bolo v mnohých prípadoch nevymožiteľné, čím sa dostávasl do zlej finančnej situácie a v dôsledku toho sme my deti a celá rodina mali újmu na našom zaopatrení. Otec nemal úsilie nás dať na štúdia, ale dával prednosť práci na poli a pri dobytku. Starší súrodenci automaticky získali osvedčenie vyučeného obchodníka, nakoľko sme vlastnili obchod a pohostinstvo. Niektorí mladší súrodenci sa vyučili remeslu, iní vyštudovali stredné školy. Hoci sme žili v zlých sociálnych pomeroch, naše detstvo sa striedalo s radosťami, dobrými zvykmi, alej aj s odriekaním sa a ťažkej práce. Nezabudnuteľné sú radosti z obdobia pred Vianocami, kedy sme chodili po Betleme, na Štedrý večer hrala pred našimi okanami hudba a mama pripravovala Štedrovečernú večeru s bohatými zvyklosťami. My aj v doprovode s hudbou išli sme 5 km na Polnočnú omšu do kostola v Turzovke. Po omši hudobníci sa zastavili v našej krčme a tak pokračovala veselica až do skorého rána. Podobné udalosti sa u nás často opakovali, boli usporiadavané veselice, na ktoré chodili ľudia z okolitých kopaníc.

Ľudovú školu sme navštevovali hoci s častým vymeškávaním pre práce doma a na poliach v rodnej obci Dlhá. Mešťiansku školu sme deti navštevovali v Turzovke, ktorá bola vzdialená 6 km. Do školy sme chodili peši, veľakrát za zlého počasia, vysokonapadnutého snehu, vody, ľadovca. Tak, ako padla zmienka o Troch Krížoch, tieto sú svedkami, rozličných udalostí, pohrôm, prietrží mračien a neúrody. Tu boli pochovaní počas ukončenia vojny padlí Nemci. Tu a ľudia modlili za lepšiu úrodu a odvrátenie všetkého zla.

Najstarší brat Štefan bol 4 roky v II.svetovej vojne, po vojne sa oženil s Annou a spolu vychovali 4 deti. Brat Pavel sa oženil s Františkou na Morave, a tiež vychovali 4 deti. Sestra Veronika s manželom Mikulášom vychovali tiež 4 deti. Juraj s manželkou Jitkou vychovali 1 syna, tak ako brat Michal s manželkou Ľudkou. Alexander a manželka Janka vychovali 2 deti. Najmladší brat Adam s manželkou Boženou vychovali 2 deti.

Veľkým zármutkom pre nás deti a rodičov bolo úmrtie nášho 3 ročného brata Ferka a otca, ktorý zomrel sčasti z následkov prenasledovania Nemcami počas SNP a dôsledku narušeného zdravia ešte z I.svetovej vojny, kedy bol ťažko ranený. Zomrel ešte mladý, v roku 1946. Po jeho smrti zostalo nás 5 nezaopatrených detí. Najväčšou stratou našej matky a nás detí bolo úmrtie našich bratov Jožka a Pavla, ktorí nás opustili predčasne, ešte pomerne mladí. Po smrti manžela a po ukončení II.svetovej vojny bolo zložité postavenie našej matky, nakoľko vtedajšie zriadenie potláčalo tých, ktorí boli majetní a z toho hľadiska odňali im všetky práva a uvalili na nich veľké kontigenty a nútený výkup. Matka so svojimi deťmi, museli sa boriť v týchto zlých časoch s problémami, aby mohli ako tak vyžiť. Matka Rozália odhliadnúc od otca bola radikálnejšia, pravdu hovoriaca a veľlmi odvážna. Riešila problémy s rozvahou a veľkým kľudom, najmä pri situáciách s chovom dobytka, pri práci v krčme a v rodine. Nebála sa zakročiť aj pri vyreklamovaní svojho syna Pavla a manžela u nemeckého komanda a rovnako aj počas fronty nebojácne zakročila na zlé počínanie ruských vojakov. Matka žila dlho, čo bolo pre nás veľkým šťastím, robila teplo domova a preto my deti veľmi radi a často sme sa vracali domov.

Roky sa míňali, my sme prešli jarou, letom a už sme v jeseni svojho života. Vychovali sme svoje potomstvo, dali sme im možnosť štúdií, remesla, mnohí z ich sú vysokoškolsky vzdelaní ľudia, inžinieri, právnik. Medzi nimi sú aj úspešní podnikatelia, pracujú v rozličných kútoch Slovenska, Čiech, Švajčiarska, ale i v zámorí vo Washingtone. Môžeme sa pochváliť, že my i naše deti žijeme usporiadane, čestne a sme prínosom pre rodiny i spoločnosť.

Stojí za zmienku povedať, že toto stretnutie nás ešte viac zblíži, dá nám ducha vzájomnej úcty a porozumenia a nech prvé toto stretnutie je začiatkom tradície každoročného stretávania sa celej našej ctenej rodiny.